Stosedem štartov v reprezentácii, kapitánska páska v reprezentácii a Vfl Wolfsburg, futbalista roka 2002, pôsobenia v Betise Sevilla, Beşiktaşi, Mainzi, charakter, poctivosť, oddanosť, tvrdá práca a trnavské srdce.
Miroslav Karhan je bezpochyby najväčšia osobnosť modernej éry trnavského futbalu. Rodák zo Šulekova začal písať svoju červeno-čiernu históriu už ako dvanásťročný, keď sa do Spartaka presunul z Hlohovca. Svoj prvý štart medzi seniormi si pripísal ako sedemnásťročný. O dva roky neskôr už debutoval za národné mužstvo. Bol prvým slovenským hráčom, ktorý dosiahol hranicu 100 štartov v národnom tíme. Spomedzi trnavských odchovancov zanechal najvýraznejšiu stopu v zahraničí. Muž, ktorého koniec futbalovej kariéry bol jednou z najhanebnejších udalostí v modernej ére trnavského Spartaka.
Sezóna 1996/1997 bola vrcholom hernej kvality
Do ligy ste vstúpili ako mladý 17-ročný hráč, pod trénerom Jurkemikom, v októbri 1993. Debutovali ste pri víťazstve 2:0 na pôde Interu Bratislava. Ako spomínate na prechod do seniorského tímu Spartaka?
Prechod do prvého tímu bol pomerne rýchly. Tréner Jurkemik nás vytiahol spolu s Františkom Hadvigerom do A mužstva, absolvoval som pár tréningov a ešte na jeseň debutoval. Priznám sa, že na danú sezónu si príliš nepamätám. Výraznejšie spomienky mám len na zápas, ktorý sme odohrali doma so Slovanom Bratislava. Ten si pamätám, lebo sme nastúpili ako pravdepodobne najmladšia obranná formácia v histórii ligy. Ja s Ferom Hadvigerom sme mali 17 rokov a Marek Boskovič mal 20. Priznám sa, že na viac zápasov si nespomínam. Počas jarnej časti som mal ešte zdravotné problémy a pauzoval som tri mesiace.
Počas leta prišlo k zmene na trénerskej lavičke. K mužstvu prišiel tréner Karol Pecze a vy ste sa veľmi rýchlo zaradili do základnej zostavy. Karol Pecze začal v Trnave opäť budovať mužstvo z ktorého išiel rešpekt. Ako sa začala tvoriť znovu silná Trnava?
Áno, po príchode Karola Peczeho už bol ten prechod do seniorského futbalu skutočný. Plynule som hrával. Mužstvo tvorila dobrá partia zložená z viacerých odchovancov. V mužstve neexistovali problémy medzi staršími a mladými hráčmi. To bol základ všetkého. Samozrejme, Karol Pecze a Pico Zelenský do toho skvele zapadli ako tréneri. Veľmi pomohlo to, že sme boli odchovanci a poznali sme sa už od dorasteneckých, respektíve žiackych čias.
Do Trnavy sa vďaka mužstvu pod vedením Peczeho vrátila futbalová eufória a radosť z futbalu. V meste ste sa museli cítiť ako rockové hviezdy. Aké to bolo pre vás ako mladých hráčov?
Práve na toto som si nikdy nepotrpel. Ani predtým, ani teraz. Nikdy som sa k tomu nejako nemal. Nepotrebujem sa vidieť v novinách ani dnes. Rovnaký postoj som mal k popularite aj vtedy. Popularita v meste, samozrejme, bola. Ľudia nás zastavovali, zdravili, podporovali nás, tešili sa z toho. Najmä v škole som pociťoval, že vedia, kto som, čo som.
Netrvalo dlho a v lige ste sa zaradili k najlepším hráčom na svojej pozícii. Už počas jesene 1995 prišla pre vás ako tínedžera pozvánka od reprezentačného trénera Jozefa Jankecha. Aké to boli pre vás pocity?
Vynikajúce. Snom každého športovca by malo byť reprezentovať svoju krajinu, takže to bolo skvelé.
November 89 priniesol nové možnosti pre športovcov. Ako mladý hráč, ktorý sa dostal do reprezentácie, ste už určite mali ponuky zo zahraničia. Nemali ste myšlienky vyskúšať zahraničnú cestu už v tom období?
Nijako extra som sa s prestupom do zahraničia neponáhľal. Ani som nad tým moc nerozmýšľal. Pre mňa bolo v tej dobe dôležité, že môžem hrať ligu na Slovensku. Do zahraničia ma to, samozrejme, lákalo, ale v tých začiatkoch určite nie. Priorita bolo stabilne a kvalitne hrať prvú ligu za Trnavu a potom som mohol uvažovať nad prestupom.
V sezóne 1996/1997 už boli v Spartaku najvyššie ciele. Kvalitný tím, plné hľadisko a útok na majstrovský titul. Potom prišla osudová Rimavská…
Sezóna prebiehala výborne. Každým rokom sme sa pod vedením Karola Peczeho zlepšovali a práve ročník 1996/1997 môžeme označiť za akýsi pomyselný vrchol hlavne z hľadiska hernej kvality. Bohužiaľ to nevyšlo tým posledným zápasom. Ťažko na to niečo povedať. Stalo sa, čo sa stalo.
Cítite krivdu?
Priznám sa, že dva roky dozadu som čítal vyjadrenie jedného novinára, ktorý pracoval v tej dobe pre Denník Šport a povedal, že v tom roku bolo všetko čisté. Potom som asi bol v nejakej inej lige, lebo všetci vieme, ako to tu fungovalo u nás v 90. rokoch. Keď sa niekto bojí ešte po dvadsiatich rokoch niečo povedať, tak to je smutné. Samozrejme, že bolo cítiť, že Košice to tlačia.
Po Rimavskej prišlo odvolanie Karola Peczeho. Ako ste to vnímali?
Bolo to príliš prísne. Každú sezónu sme pod trénerom Peczem zaznamenávali progres. Tréner Pecze neprehral zápas v Rimavskej Sobote. Prehrali ho hráči, ktorí boli na ihrisku a odniesol si to on.
Do Trnavy následne prišli dve najvýraznejšie tváre najväčšieho rivala. Zo Slovana Bratislava prišli do Spartaka tréner Galis a Dušan Tittel. Nebolo cítiť v kabíne istú rivalitu?
Nie, to vôbec. Nebolo to zlé, ale už to nebolo ako za trénera Peczeho. Veľké očakávania však zostali.
Pamätná je aj kritika Dušana Galisa na vašu adresu po zápase s Košicami. Neboli medzi vami problémy?
Žiadny problém sme medzi sebou nemali. Pamätám si, že som tam stratil loptu a dostali sme z toho gól. Tréner to následne hodil na mňa, keď povedal, aby som nehral na seba. Ja som však na seba nikdy nehral. Mal som myšlienku, nedopadlo to dobre. Kritika sa týkala vyslovene len daného momentu.
Počas jarnej časti sa opäť diali „veci trnavské“. Odchod Ľubomíra Luhového…
Priznám sa, že už ani neviem, ako presne to bolo a čoho sa to týkalo. Lulu sa nepohodol s trénerom Galisom v šatni. Bolo tam menšie extempóre a Lulu odišiel.
V sezóne ste opäť nedosiahli na majstrovský titul, ale podarilo sa vám získať Slovenský pohár, keď ste v Dúbravke porazili rivala z Košíc v priamej konfrontácii. Bola to príjemná náplasť?
Bral som to ako príjemné zadosťučinenie za tú predchádzajúcu sezónu. Tam sa rozprávalo, že Košice titul získali zaslúžene. Ja si myslím, že to sotva, a každý kto do toho videl, tak vie, o čom sa bavíme.
Ako spomínate na medzinárodné konfrontácie Spartaka z daného obdobia?
Predtým sme hrávali Intertoto. Bývali to kvalitné zápasy. Po víťazstve v pohári sme hrali s Beşiktaşom. Boli to dobré konfrontácie. Podľa mňa v tej dobe bolo ťažšie preraziť v Európe ako dnes. Hneď na začiatku sme dostali kvalitnejšieho súpera.
Po sezóne už prichádzali ponuky zo zahraničia?
Áno, na stole bola ponuka z Karlsruhe. Ak si správne pamätám, tak to padlo na peniazoch.
Napätie medzi mnou a Effenbergom bolo cítiť už od začiatku
V roku 1999 ste sa presunuli do Betisu. Aký to bol kvalitatívny skok?
Ako keby som prešiel zo Škody 120 do Mercedesu. Španielska liga mala najvyššiu kvalitu. Oveľa väčšia kvalita spoluhráčov, väčšia konkurencia. V mužstve som hral s najdrahším hráčom sveta Denílsonom. Po takomto prechode človek veľmi rýchlo zistí, kde je futbal na Slovensku a kde v západnej Európe.
A čo sa týka intenzity tréningových jednotiek?
V tej dobe sme pomerne veľa behávali aj za Karola Peczeho na Slovensku a asi takisto sme behávali aj v Španielsku.
Najhviezdnejší moment – gól proti FC Barcelona na Camp Nou. Ešte si občas spomeniete?
Áno, nepodarí sa to asi veľa hráčom zo Slovenska. Som jeden z tých šťastnejších. Padne dobre, keď si na to človek spomenie, ale pre mňa to nebol nejaký dôležitý moment, keďže sme ten zápas nakoniec prehrali a ten gól nemal až takú veľkú hodnotu.
Nasledoval prestup do Turecka. Zamieril ste do Beşiktaşu. Nechcel ste v Betise a španielskej lige zostať dlhšie?
Chcel som zostať, ale prišiel nový tréner, ktorý sa rozhodol, že ma nechce do mužstva. Tak som si hľadal niečo iné.
Prestúpil ste do podobne veľkého klubu, ale kvalita súťaže bola nižšia. Aký bol rozdiel v tempe?
Tempo bolo nižšie, ale bolo to náročnejšie v iných faktoroch. V tureckých mužstvách bolo veľa legionárov a rovnako aj v Turecku bolo cítiť kvalitatívny skok oproti slovenskej lige, ale samozrejme to bolo pomalšie ako v španielskej lige.
V tíme mestského rivala ste stretli jedného z najlepších hráčov svojej doby – „karpatského Maradonu“ Gheorgheho Hagiho. Zahrali ste si aj na jeho rozlúčkovom zápase. Ako ste reagoval na jeho pozvánku?
Jeho pozvánku si vysoko vážim a cením. Boli sme rivali v tureckej lige, poznali sme sa aj z medzištátnych zápasov. Navyše mi vyhovovalo aj to, že sme s reprezentáciou v Rumunsku, takže to všetko do seba zapadlo. Určite to bol jeden z najlepších hráčov, proti ktorým som hral.
Po sezóne ste opäť menili dres. Beşiktaş zasiahli finančné problémy a vy ste sa presunuli opäť do vyspelej Európy…
Boli tam finančné problémy a domáci to ťažko znášali. Potrebovali speňažiť hráčov a ja som bol jeden z troch kandidátov, ktorých mohli predať.
Voľba padla na Wolfsburg. Pre vás možno osudové rozhodnutie?
Neviem, či až osudové, ale bolo to dobré rozhodnutie. Liga, klub, infraštruktúra… Všetko na veľmi vysokej úrovni. Podľa mňa Nemci v tomto smere boli na najlepšej úrovni v celej Európe vtedy, a rovnako je tomu aj v súčasnosti.
Rýchlo ste sa stali kapitánom. Bola to pre vás pocta?
Samozrejme. V tej dobe to v Nemecku nebývalo bežné, že by kapitánsku pásku nosil zahraničný hráč. Mne sa to podarilo. Musím sa priznať, že tréner ma na to prehováral, pretože tam ešte bola rečová bariéra. Nemecky som sa v pohode dohovoril, ale predsa len to nebolo také plynulé ako v slovenčine.
Neskôr do Wolfsburgu prišiel Stefan Effenberg. Je verejne známe, že ste mali s ním konflikt na tréningu. Následne vám tréner Wolf odobral kapitánsku pásku. Fanúšikovia sa však postavili za vás…
Pre mňa bolo prekvapenie, že Effenberga vôbec zobrali do Wolfsburgu. Na ňom bolo vidieť už v Bayerne, že má tie najlepšie roky dávno za sebou. Po tom, ako prišiel do Wolfsburgu, tak som to nechtiac verejne povedal a tým pádom som rozpútal takú menšiu vojnu medzi mnou a manažérom v klube. Nakoniec sa však ukázalo, že som mal pravdu asi ja. Ľudia si zastali mňa a nie Effenberga.
Takže napätie medzi vami a Effenbergom bolo od začiatku?
Dá sa povedať, že áno. Bol zvyknutý nosiť kapitánsku pásku, ale tú som mal ja. Ale zrovna to asi ani nebola úplne tá najdôležitejšia vec. Bolo tam viacero problémov, dostal sa do konfliktu aj s ďalším trénerom a v podstate aj musel skončiť.
Vo Wolfsburgu ste strávili šesť sezón. Ktorá z nich bola pre vás najlepšia?
Asi jedna z prvých sezón. Ešte sme hrávali na starom štadióne a predvádzali sme kvalitný futbal. Porazili sme Dortmund, Leverkusen, Schalke. Ľudia navštevovali zápasy, na starom štadióne vládla výborná atmosféra.
Následne ste sa presunul do Mainzu. Aké to bolo hrať pod vedením Jürgena Kloppa, jedného z dvoch najlepších trénerov súčasnosti?
Bol iný v tom, že vedel naozaj veľmi dobre rozprávať čo a ako. Možno ani nie z toho trénerského hľadiska, ale hlavne z tej ľudskej stránky bol skutočne fenomenálny. Bolo cítiť, že rastie výrazná trénerská osobnosť. Mainz bol považovaný za malú dedinu. Kloppo sa vedel v silnej konkurencii Bundesligy s prehľadom udržať v Bundeslige, aj napriek nižšiemu rozpočtu.
V kabíne ste patrili k lídrom tímu. Mali ste s Kloppom špeciálny vzťah?
Nenazýval by som to špeciálny vzťah. Boli sme tam traja skúsení hráči a okolo nás hrali mladší. Zaujímavosťou bolo, že Kloppovi všetci tykali. Klopp vedel veľmi dobre naladiť mužstvo, a to sa teraz ukazuje aj v Liverpoole.
Neskôr prišlo smolné zranenie, kvôli ktorému ste prišli o MS 2010 v JAR. To je asi to, čo najviac mrzí pri bilancovaní kariéry?
Samozrejme. To mrzí najviac. Chcel som tam hrať, ale asi to bolo niekde napísané…
V Mainzi ste pôsobil aj pod vedením ďalšieho významného trénera – Thomasa Tuchela. Najmä v sezóne 2010/2011 ste mali s tímom fantastický štart, keď ste zvíťazili v prvých siedmich zápasoch, vrátane výhry na Bayerne. Ako by ste ho opísali?
. Tuchel odvádzal kvalitnú prácu v mládeži Mainzu, keď sa s dorastencami stal nemeckým majstrom. Spomínam si, že k A mužstvu ho poslali len týždeň pred štartom Bundesligy. Zo začiatku sa aj on učil. Chodil sa pýtať, či je dĺžka, intenzita tréningov v poriadku. A učil sa dobre. Na úvod sme mali výborný štart. Na zápas na Bayerne sme cestovali autobusom v deň zápasu, čo v Nemecku nebývalo obvyklé.
Keby ste mali porovnať Kloppa, Tuchela a možno iných trénerov?
S Tuchelom sme absolvovali veľmi veľa taktických tréningov. Dbal na postavenie hráčov, pripravovali sme sa špeciálne na každého súpera. Na Slovensku som to v takom množstve nepoznal. Tiež s Kloppom sme robili taktických vecí menej oproti Tuchelovi.
Dodnes si vážim, že aspoň fanúšikovia si na mňa spomenuli
Po zranení prišiel veľký návrat do Spartaka. Rozhodli ste sa prakticky hneď po zranení, že vaša ďalšia kariéra bude pokračovať doma?
Už keď som odchádzal, tak som vedel, že raz sa tam chcem vrátiť. Chcel som si ešte zahrať na trnavskom štadióne.
Ešte počas sezóny odvolalo vedenie trénera Dušana Radolského. V Trnave bolo napätie medzi fanúšikmi a majiteľom. Vnímali ste to?
Výraznejšie som to nevnímal. S trénerom Radolským som sa však už skôr stretol. Chcel, aby som sa vrátil už počas zimnej pauzy, ale bohužiaľ to sa nedalo a ani som to nemal v pláne.
Aký bol návrat do Spartaka? Z krajiny s najlepšou futbalovou infraštruktúrou ste sa vrátili do Trnavy, kde boli tréningové podmienky katastrofálne.
Vedel som odkiaľ som odchádzal, vedel som kam sa vraciam. Bol som si vedomý, že sa tam prakticky nič nezmenilo, takže som nebol nijako prekvapený.
Okamžite po vašom návrate prišiel jeden z najkrajších zážitkov pre trnavských fanúšikov a víťazstvo nad Levski. Príjemný návrat?
Pred odvetou s nami nikto nepočítal, že by sme mohli ten dvojzápas otočiť. Výborná atmosféra, podali sme veľmi dobrý výkon. Zavŕšili sme to famóznymi jedenástkami, kde sme všetci piati strelci premenili a postúpili sme ďalej.
Do Európy už nebolo tak ďaleko…
Porovnávať sa s Lokomotivom Moskva bohužiaľ nešlo. Ten patril medzi najkvalitnejšie kluby v ruskej lige a tá má svoju kvalitu. Kvalita zahraničných hráčov a rozpočty boli neporovnateľné.
Spartaku v lige vyšla sezóna nad očakávania. Vy ste bol ako líder mužstva najlepší hráč ligy. Na lavičke sedel Pavel Hoftych.
Keby sme mali v tej sezóne normálneho trénera, tak sme mohli byť majstri. Tento poskok nevedel z futbalu absolútne nič.
Takže to bolo skôr napriek tomu, že mužstvo viedol tréner Hoftych…
To ako sme hrali bola zásluha hráčov a nie jeho. Niečo podobné som zažil aj v Mainzi, keď všetci rozprávali, že sme postúpili aj napriek tomu, že nás vedie Andersen. Rovnaké to bolo aj s týmto poskokom.
Opäť Spartak bojoval o titul až do posledného kola. Kde sa to zlomilo?
Mali sme zaváhanie s Nitrou zo začiatku jarnej časti, keď sme pukli doma. Následne sme si sadli v kabíne, dali sme sa dokopy, ale bohužiaľ. Dôležitý zápas bol aj v Žiline, ktorý pískali českí rozhodcovia. Opäť to bola lepšia diplomacia na strane Žiliny a slabá na strane Spartaka. Ale ako hovorím, keby sme mali normálneho trénera, tak sme majstri.
V ďalšej sezóne však nastal strmý pád a boj o záchranu.
Oslabili sme sa. Neprišlo žiadne posilnenie. Prišli akurát nejakí chlapci, ktorí odohrali dve minúty. Vzali plat za polrok a odcestovali o dom ďalej.
Spartak sa zachránil v poslednom kole v Prešove. Možno vaša najväčšia úľava v kariére?
Asi áno, ale možno to bola aj najväčšia chyba, že sme sa vtedy udržali. Spartak by sa mohol vybrať iným smerom a mohol sa začať robiť futbal tak, ako sa má robiť.
Príchod Jarábka a váš pomerne rýchly koniec. Jedna z najhanebnejších scén modernej éry trnavského futbalu…
Bolo rozhodnuté o nás bez nás. Tak to vyzeralo, keď tréner robil to, čo povedal čašník, v tej dobe majiteľ klubu. Juraj Jarábek mi zavolal deň dopredu, že čašník si nepraje, aby som ďalej hrával a čakala ma vymyslená funkcia, aby boli za pekných pred fanúšikmi. V normálne fungujúcom klube by funkcia športového riaditeľa znamenala možno niečo viac, ale v Trnave to tak nefungovalo. Bola to len zásterka pre fanúšikov. Ja som sa najlepšie cítil na ihrisku. Či už keď si ma zavolal robiť asistenta k U19 Vojto Žitný, alebo ako som robil asistenta Pavlovi Bartošovi pri juniorke.
Z ihriska ste odišli ako najväčšia osobnosť modernej éry bez nejakej dôstojnej rozlúčky organizovanej klubom.
Tak to tu už chodí. Čašníkov charakter odzrkadľuje aj rozlúčka s Marekom Ujlakym. Dozvedel sa, že sa organizuje rozlúčka v Zelenči, tak sa tam prikmotril na poslednú chvíľu.
O jedinú rozlúčku sa postarali fanúšikovia a najmä fanúšik Gazza. Pred zaplnenou západnou ste bol asi najdojatejší v kariére…
Asi áno, prebehlo mi myšlienkami viac vecí. Dodnes si to vážim. Aspoň fanúšikovia si spomenuli, že existujem.
Následne vás oslovil Ivan Hucko a vy ste sa vrátili k prvému mužstvu Spartaka. V tej sezóne však asi nefungovalo všetko ako malo?
Tam bolo viacero problémov. Zase si to podľa môjho názoru zbytočne odniesol tréner. Vo futbalovom klube musí fungovať všetko inak ako fungovalo v Trnave 25 rokov.
Po konci Ivana Hucka ste sa stali trénerom Áčka. Správny krok?
To bol najväčší omyl mojej kariéry. Aj napriek novému štadiónu sa tréningové podmienky ešte zhoršili. Absentujúca kvalitná umelá tráva, o jedno tréningové ihrisko menej, v lete neustále presuny… Dúfal som, že majiteľ si dá povedať, ale to nastalo až po tej známej tlačovke. Napriek tomu sme aj v tej sezóne zažili pekný zážitok. Výhra na Austrii bola úžasná, len veľká škoda, že sme to doma nedotiahli. Neskôr to už išlo z kopca. Manažér Hoftych počas sezóny ani nechodil do kabíny, lebo jediná otázka, ktorá by ho tam čakala, sa týkala chýbajúcich výplat. V tej sezóne mysleli hráči viac ako na futbal, na to, aby mali peniaze na základné potreby. To sa potom ťažko robí futbal.
Na jeden zo zápasov vraj hráči nastúpili len vďaka vám, keď ste údajne prispel hráčom na výplaty.
Čašník mal málo, tak som mu požičal. Spravil som to kvôli chlapcom.
Viete si predstaviť návrat do Spartaka?
Neviem na to teraz odpovedať. Ľudia si musia uvedomiť, že keď sa niečo neviedlo dobre 25 rokov, tak sa to nenapraví okamžite. Viem si predstaviť rolu možno mládežníckeho trénera, ale teraz je to zbytočné to riešiť.
Momentálne pôsobíte ako tréner v Komárne. Ako ste spokojný?
Pôsobím tam 7 mesiacov a odohrali sme jeden majstrovský zápas, takže asi tak. Videl som projekt nového štadióna, ktorý vyzerá veľmi dobre.
V ideálnom svete by sme vás teda čo najskôr mohli vidieť ako trénera Komárna v lige.
Áno, to by bolo skvelé.
Rozhovor bol autorizovaný Miroslavom Karhanom.