Sedem sezón bol Peter Ďuriš samozrejmosťou trnavskej zálohy. Keď ste medzi rokmi 2003 a 2010 prišli na starý štadión, tak bolo isté, že s číslom 8 vám bude pred očami behať práve Peter Ďuriš. Čudo odohral v drese Spartaka takmer 200 zápasov a zanechal v Trnave nezmazateľnú stopu. Rodák z Nemšovej dokonale pochopil trnavskú mentalitu a nechal v tomto meste kus seba. Bol jednou z najvýraznejších červeno-čírnych osobností prvej desaťročnice 21. storočia.
Aké boli futbalové začiatky?
S futbalom som začal ako štvorročný. K futbalu ma priviedol brat. Keď som prišiel zo školy, hodil som tašky domov a išli sme na ihrisko, kde sme trávili 5 hodín denne. Chodili sme na ihrisko dlho pred tréningom, zostávali sme aj po tréningu. Bola úplne iná doba. S futbalom som začínal v Nemšovej.
Kedy si začal uvažovať, že by si mohol byť profesionálny futbalista?
V pätnástich rokoch som prestúpil do Slovana, kde som sa stal majstrom Slovenska. Ako motiváciu pre mladšiu generáciu môžem povedať, že po príchode som sedel na tribúne v Béčku mladšieho dorastu a za dva roky som bol kapitán a najlepší strelec dorasteneckej ligy v ročníku s Robom Vittekom. Pochádzam z chudobných pomerov a k tomuto angažmánu mi pomohol pán Kraus, ktorý mi platil veci, aby som mohol fungovať. Po tomto období sa vyskytli skúšky vo Francúzsku, kde som strávil dva mesiace. Neskôr som sa cez Myjavu, kde som s bratom ako sedemnásťročný hral tretiu najvyššiu súťaž, dostal do Trenčína. Začal som tam s ligovým futbalom, strávil som tam päť rokov.
Umenie nezískať titul
Po piatich rokoch prišiel prestup do Spartaka, keď si bol vymenený za Ivana Lietavu…
Od momentu, kedy som prišiel do Trnavy na Štadión Antona Malatinského som sa cítil veľmi dobre. Nepotreboval som ísť do zahraničia. Všetko v tomto meste bolo ako v zahraničí. Začínalo to už po príchode na štadión, len keď som sa pozrel na samotný starý štadión, na znak pod východnou tribúnou, na históriu, až po ľudí v meste.
Prišiel si v pomerne turbulentnom období. Ako si na to spomínaš?
Koncepcia vtedy neexistovala. Klub sa točil v neustálom kolotoči trénerských zmien, hráči na skúšky si tu podávali kľučky. Bohužiaľ sa nám nepodarilo získať titul. Dovolím si povedať, že bolo umenie skôr nezískať titul ako ho získať s takými hráčmi ako tu boli v mojej ére. Boli tu hráči ako Hrabal, Poljovka, Ujlaky, Kriss, Kožuch, Filip, Mišo Gašparík, Kopúnek… Premlelo sa tu veľa hráčov s ktorými sa dalo pracovať, ale bohužiaľ v tej dobe neexistovala koncepcia. Nikdy sa nám nepodarilo naplniť ciele, ktoré sme všetci v kabíne chceli naplniť hlavne pre fanúšikov, ktorí milujú toto mesto, tento klub. Je to veľká škoda.
Prišiel som v rozohratej sezóne, keď bol Spartak posledný za trénera Svobodu. Poviem takú pikošku. Po príchode som si ako nový hráč sadol na pravú stranu kabíny vedľa Miša Gašparíka. Na opačnej strane boli starí hráči. Počas prípravy Mišo niečo odvrával starším hráčom. Jeden zo starších hráčov sa postavil a hodil po ňom kopačku, ktorá pristála vedľa mňa. Hneď som sa pousmial kam som prišiel. To bola moja úvodná príhoda v Spartaku. Nasledovala šnúra 10 zápasov bez prehry.
V čom bola pre mladého hráča tá najväčšia zmena?
Je to historicky dané. Spartak Trnava je obrovský veľkoklub. Myslím si, že každý hráč chce hrať pred takýmito fanúšikmi a na takom štadióne. Na starom štadióne sme sa cítili všetci výborne. Bol to jeden neskutočný kotol, ktorý keď bol plný vytvoril neskutočnú atmosféru. Samozrejme, aj osobnosti tohto klubu boli veľké. Či už v minulosti, alebo keď som tu pôsobil. Dnes už sa bohužiaľ najmä slovenské osobnosti vytrácajú z ligových trávnikov. Našťastie prišiel Martin Škrtel a verím, že sa budú profilovať ďalší.
Stal si sa členom stabilnej záložnej formácie, kde ste to roky ťahali s Marekom Ujlakym, Kamilom Kopúnkom, Andym Filipom. Ako sa ti v mužstve fungovalo?
Ľudsky nebol absolútne žiadny problém. Ulino bol obrovská legenda nielen trnavského futbalu. Boli to hráči, s ktorými keby sa rieši troška iný systém ako sa vtedy hral, tak tu mohli byť úspechy. Tí hráči v tom mužstve boli geniálni. Stačilo nastaviť pár automatizmov na ktoré tréneri potrebovali v tej dobe čas. V tej dobe sme mali majiteľov, ktorí sa navzájom predháňali vo výmenách trénerov. Myslím, že sme boli veľmi kvalitný tím. Stačilo do šestnástky nacentrovať loptu, kde viseli Kožuch a Kriss meter nad zemou a padalo to tam. Plus najmä v domácich zápasoch za obrovskej podpory tribún nám loptu do brány pomohli dotlačiť aj fanúšikovia.
Až sa tisne otázka, prečo to nikdy nevyšlo k výraznejšiemu úspechu…
Nemali sme koncept, ktorý by začal trpezlivosťou majiteľov. Neexistuje, aby do takého klubu ako Spartak chodili každý mesiac na skúšky dvaja, traja hráči. Zo Spartaka bola v tej dobe promenáda. Nerobilo to dobrú krv v kabíne a už vôbec nebol čas na nejakú koncepciu. Aj napríklad s Jozefom Vukušičom. Jozef bol veľký odborník, do dnešného dňa sme v kontakte. Bol veľmi skoro vyhodený. Letná príprava je veľmi krátka a tréner nemá čas na pretavenie svojho obrazu do mužstva. Niekedy som zažil až tri zmeny trénera za rok. To s koncepciou futbalu nemá nič spoločné.
Z neba do pekla behom jedného roka
Po prvých dvoch nevýrazných sezónach prišiel pred sezónou k mužstvu Jozef Adamec a do novej sezóny nastúpilo nové mužstvo, ktoré začalo sezónu víťaznou šnúrou a dlho sa držalo na prvej priečke…
Tréner Adamec bol obrovská osobnosť. Gro mužstva už bolo spolu zohraté. Celé si to dobre sadlo. Tri štvrtiny súťaže boli výborné. Je škoda, že sme to nedotiahli niekde vyššie. Na jar prišlo v zápase s Nitrou k zlomenej nohe Mareka Ujlakyho. Podľa mňa sa to zlomilo v tom zápase. Ulino mal fantastickú formu. Pokiaľ bol zdravý a z členka mu nevytekal hnis, tak bol fenomenálny. Bol to hráč, ktorého som obdivoval. Mal šestku nohu, ale ten švih, takú ľavačku neviem či som videl do dnešného dňa. Mrzí ma najmä za fanúšikov, ktorí chodili a verili, že sa nám podarí niečo veľké.
Mužstvo však ešte aj po zranení Mareka Ujlakyho chvíľu viedlo ligu. Do poslednej štvrtiny súťaže išlo ako líder. Kde nastal zlom?
Podľa mňa nám chýbalo to, aby sme sa posilnili v zimnom období. Celú súťaž sme hrali asi trinásti. Tam už potom každé zranenie zapôsobí na ten tím. Keby bol ten tím trochu viac postavený na konkurenčnom prostredí, tak sme to mohli dotiahnuť ďaleko. Veľmi ma mrzí, že sa zranil vtedy práve Marek. Bolo to nepríjemné a od premotivovaných hráčov Nitry veľmi zbytočné. Možno nám to pokazilo niečo, na čo by sme spomínali do smrti. Keď chcete niečo dosiahnuť však potrebujete mať silnejší tím.
V zime prišli Vlado Labant a Lubo Blaha, ktorý dával góly. Na odľahčenie poviem takú príhodu s Lubom Blahom. Lubo sedel v kabíne vedľa mňa a strašil som ho s jedným z majiteľov, že keď príde do kabíny, tak urobí poriadok. Myslel si, že si vymýšľam. Potom sa nám nevydaril polčas. Lubo bol najlepší strelec jarnej časti a jeden z majiteľov prišiel do kabíny s otázkou „Kde je Blaha? Tu sa hrá poctivý slovenský futbal a nie české uličky.“ Potom nám začal hovoriť o piesku v trenkách za jeho éry, tak Lubo pochopil. Nechcem samozrejme nikoho dehonestovať. Je to len na odľahčenie, ale takto to tu fungovalo.
Najkratšia cesta v Trnave je z neba do pekla. Po sezóne prišiel do Trnavy Jozef Bubenko a mužstvo sa z boja o titul presunulo na opačný koniec tabuľky. Do toho prišla aj hanba v Európe. Oheň na streche bol permanentne. Veľká zmena?
Áno, za mojej éry sa nám celkovo v tej Európe nedarilo. Nedokázali sme spraviť žiadnu dieru. Prišiel nový tréner, opäť to chcelo trochu čas. Mužstvo ani zo začiatku nehrávalo zápasy doma, ale v Senci. Tá sezóna celkovo nemala z našej strany hlavu a pätu. Neustále zásahy do mužstva, všetko bolo narušené.
Z tejto sezóny si bohužiaľ všetci pamätáme najviac zápas, ktorý poškodil meno klubu. Pred bicyklovým zápasom v Petržalke sa celá Trnava stretávala v stávkových kanceláriách s tým, že výsledok je jasný. Ako niečo takéto vníma kabína?
Reči sa samozrejme hovorili. Bolo to strašne divné. Toto sa dialo mimo nás. My sme do toho zápasu išli vyhrať ako normálne. Ten zápas skončil slávnym bicyklom, ale to čo sa dialo mimo nás sme nevedeli ovplyvniť.
Pred prelínačkou prišlo do Spartaku veľa kvalitných mien. Peter Doležaj, Miro Barčík… Napriek tomu nebol boj o záchranu jednoduchý. Aké bolo hrať o záchranu rok po tom, čo ste hrali o titul?
Bola to hanba, že taká slávna značka vôbec len hrala prelínačku. Mňa osobne to strašne hnevalo. Keď sme prehrali zápas, tak som do štvrtka na to myslel. Chodili sme po meste, poznali sme ľudí, fanúšikov… Bolo mi veľmi ľúto, že taký klub ako Spartak musí ísť hrať do Močenka a do takýchto destinácií. Chvalabohu sa to zachránilo. Musím však povedať, že hrdosť fanúšikov nemá konca kraja. Prišli ešte aj do toho Močenka a nehanbili sa vyvesiť vlajky za nás. Oni vždy na tribúne vyhrali, čo sa nedá povedať o nás.
Krásna Mazurova sezóna
Do novej sezóny prišiel Josef Mazura, čo je pre mnohých fanúšikov mojej generácie stále tá najkrajšia sezóna trnavského futbalu. Mužstvo si získalo trnavské srdcia. Ako spomínaš na toto obdobie?
Hrali sme pekný futbal, za trénera Mazuru bol veľmi dobrý tréningový proces, tréner mal veľmi pozitívny vplyv na to mužstvo, bol spravodlivý, každému dal najavo, že sa bude makať a sadlo si to. Prišli vhodné typy hráčov, či už Paľo Kopačka, Rasťo Michalík… Predvádzali sme pekný kombinačný futbal. Malo to hlavu a pätu. Opäť však… Ak si tréner nechá do práce zasahovať, tak…
Boli tam aj takéto vplyvy?
Ja som mal výborný vzťah s trénerom Mazurom aj Cyrilom Stachurom a dobre sme všetci vedeli, kto to z VIP-ky chce riadiť. Poviem len ďalší usmievavý príklad. Stál som na čiare a z VIP mi prichádza pokyn „Čudinko, roztáhni to.“ Tak som sa spýtal, či mám ísť do šiestej rady na tribúnu.
Za Mazuru sme zažili jedno z najlepších období po fanúšikovskej stránke. Behom týždňa sme porazili 4:1 Žilinu, následne cestovalo 5 000 ľudí na výjazd do Petržalky. Aké to je pre hráča vyjsť na rozcvičku vonku a vidieť niečo také?
Bolo to úžasné, na to sa nezabúda. My, čo sme tu boli dlhšie, tak sme zažívali červenočierne more častejšie. Bolo to takmer v každom meste. Samozrejme, že to tím ženie. Ideálny príklad na toto bol Jaro Hrabal. Na tréningu sa nikdy moc nepretrhol, ale akonáhle vyšiel na rozcvičku a zbadal tých fanatikov na tribúnach, tak bol nepríčetný. V tom momente by odkopol aj obrubník a pritom na tréningu by ste niekedy za neho nedali 5 korún.
Po jeseni prišlo mužstvo o svojho kapitána. Martin Poljovka sa stal nechcený. Po úspešnej jeseni vcelku nelogický krok…
Poviem to na rovinu. To bola jedna katastrofa. Odchody takýchto ikon nemôžu vyzerať takto. Martin mal fantastickú výkonnosť, bol držka, ktorá si povedala svoj názor, ale na ihrisku vždy odviedol 100 percent. Vždy v odpočívarni pred zápasom som mal kŕče v bruchu, keď nám hovoril jeho príhody. Je to výborný chlap, výborný futbalista, ktorý tu vtedy mal rozhodne zostať. Mňa v Trnave však nič neprekvapilo. Marek Ujlaky skončil po penalte, ktorú trafil do brvna… Som smutný, že takíto ľudia ako Karhan, Poljovka, Ujlaky nie sú v štruktúrach klubu.
Profesionalizmus Vermezovića a rýchly koniec ďalšej koncepcie
Po konci trénera Mazuru sa v Trnave opäť všetko zmenilo. Prišiel Vladimir Vermezović a plánovaný útok na titul. Prišiel pán Bahula, veľa legionárov. Ako to vnímali usadení hráči?
Začnem pánom Bahulom. To bol prvý človek, ktorý chcel za dva roky tri tituly. S domácimi hráčmi sa naťahoval o pár korún a potom tu prišli hráči, ktorí tu mali šesťnásobné platy oproti nám. Nebohý Laco Kuna mi vravel, že toľko peňazí v živote nevidel, keď vyplácali niektorých hráčov. A tie tlaky nakoniec boli na nás, ktorí sme tu boli dlhšie. Antikoncepcia na ďalší spôsob. Keď som počul ako sa s nami pán Bahula baví o futbale, tak mi bolo zle. S tými peniazmi, čo prešustroval sme mohli byť majstri tri roky po sebe. Tvárili sme sa vtedy, že si kúpime aj Roberta Carlosa do Trnavy. Na mládež sa vôbec nemyslelo. A preto to aj tak dopadlo.
Avšak musím povedať, že tréner Vermezović a kondičný tréner Ilić boli špičkoví odborníci. Najmä Ilić bol fantastický kondičný tréner. Tak dobre som sa necítil nikdy počas profesionálnej kariéry. V tej dobe to chcelo opäť čas a priestor, aby sme splnili ciele. Chcelo nám to dať rok a verím, že v tej ďalšej sezóne by sme hrali o titul. Nakoniec to dopadlo celé veľmi zle. Obrovské investované peniaze a bez úspechu.
Bolo hneď cítiť, že tréner Vermezović je medzinárodná trieda?
Áno, bol to veľký rozdiel. Okamžite sme začali trénovať vedomé veci, organizáciu hry a veľmi sa mi to páčilo. Ľudia si tiež obľúbili aj tých chalanov. Ivica Kralj, legenda európskeho futbalu, Jelenković, Venca Drobný, Lukáš Došek…
Ako ste reagovali na zmenu Vermezovića za Peczeho?
Bolo to obrovské sklamanie. Chalani legionári úplne rezignovali. Boli sme profesionáli, snažili sme sa, ale nebolo to ono. Už to nebol ani ten Karol Pecze z deväťdesiatych rokov. Po trénerovi Vermezovićovi to bola veľká zmena. Vyhrali sme na Slovane znova, ale ciele sme už nedokázali naplniť.
Spartak je viac ako česká liga
Sezóna 2009/2010 bola posledná sezóna v Spartaku.
Počas sezóny som bol zranený a už som mal po všetkých tých peripetiách toho plné zuby. Bola tam ponuka od Laca Kunu, že by sme mohli predĺžiť kontrakt, ale už som bol ústne dohodnutý s Trenčínom. Nakoniec to tam nevyšlo, keďže ma tam s 281 ligovými štartami skúšali ako dorastenca.
Aký je tvoj spätný pohľad na toto rozhodnutie?
Pôvodne som chcel v Trnave zostať do konca kariéry. Ľudia však nemali páru, čo sa dialo v tom klube. Boli obdobia kedy sme nemali 6 mesiacov výplaty. To bolo bežné. Fanúšik však potrebuje výkon, čo je logické. Dozrel čas, pánovi Kunovi som povedal, že tejto koncepcii už neverím. Možno ani pánovi Radolskému som už nepasoval do koncepcie. Myslím však, že my, čo sme tu v Trnave niečo odohrali sme neboli žiadni žoldnieri a mali sme vzťah k tomuto klubu. Opakujem, veľmi by ma potešilo, keby hráči ako Ujlaky, Poljovka a spol. sa do tohto klubu vrátili.
Za tvojej éry bola asi jediná legenda, ktorá odišla s rozlúčkou, Suly Fall.
Suly bol fantastický chalan, fantastický profík. Na záver už bol často zranený. Ale bol to chlap, ktorého mali všetci radi. Či už na tribúne, alebo v kabíne.
Mal si nejaké ponuky zo zahraničia počas svojho pôsobenia v Trnave?
Mal som ponuky z Čiech, ale nechcel som ísť do Čiech. Chcel som sa postarať o starých rodičov. A tiež som chcel niečo v tomto meste dosiahnuť. Ja som sa tu skutočne cítil ako v zahraničí. Niekedy sa zarobila aj nejaká tá koruna. Nesníval som o niečom výnimočnom a Česko určite nebolo v mojom videní pred Spartakom.
Pamätám si, že si bol hráč, ktorý sa nezľakol západnej tribúny a vedel si sa aj ozvať…
No len najskôr je potreba niečo ukázať. Pod západnou tribúnou strašne veľa dobrých hráčov zabudne hrať futbal. Vytvorili sme si kamarátsky vzťah. Tých ľudí som už poznal. Pod západnou sa nedalo odfláknuť nič. Západná často používala frázu „Aspoň bojujte“… No lenže darmo, niekedy ani tá bojovnosť nestačila. Keď sme prehrali so Žilinou 0:3 a nepožičali nám loptu, tak všetci hovorili aspoň bojujte. Futbal je však oveľa zložitejší. V takých chvíľach je dôležité mať systém, koncepciu ako chcete hrať, pressovať, zatvárať priestory, v akej zóne chcete hrať… To bola v Spartaku španielska dedina.
Spartaku vždy na pomoc
Máš ambíciu, resp. záujem sa niekedy do Spartaku vrátiť?
Keby bol záujem, tak Spartaku som vždy ochotný pomôcť.
Na akej pozícii sa vidíš?
V ideálnom vesmíre na pozícii športového riaditeľa. To si skutočne viem predstaviť. Asi by ma to napĺňalo najviac. Nezatváram ani možnosť trénerstva. Tu je však veľmi zvláštne nastavený systém. Po 35 rokoch aktívneho hrania je potrebné robiť testy ako školák. Rešpektujem to, ale zásadne s tým nesúhlasím. Futbal nie je o knižkách. Tvrdím, že to nie je správne. Pomáham momentálne v jednej dedinke, ktorá má 150 mládežníkov. Venujem sa videoanalýzam. Hodnotím národné mužstvo v televízii. Mrzí ma, že na Slovensku veľmi podceňujeme hlas fanúšikov. Ja sa snažím týchto ľudí v televízii zastupovať a som rád za každý pozitívny ohlas.
Tvoja najlepšia jedenástka zo spartakovských čias?
Čech – Poljovka, Doležaj, Hrabal, Husár – Ďuriš, Kopúnek, Filip, Ujlaky – Kriss, Kožuch
Ako sa ti pozerá na súčasný Spartak?
Na tabuľku sa mi pozerá veľmi dobre. Čo sa týka herného prejavu, tak si myslím, že toto mužstvo má na viac, aby dominovalo proti slabším tímom. Dnes je to postavené na prechodovej fáze, dobrej organizácií v defenzíve na čele s Martinom Škrtelom. To, na čom musí mužstvo pridať, je kvalita smerom dopredu. Myslím, že aj Michal na tom pracuje. Spartak musí dominovať proti Mikulášu, Seredi a podobným 80 percent zápasu. Okrem výsledkov treba ísť za produktom. Nech sa hrá najmä v súperovej zóne, nech sa pressuje v čo najväčšom množstve… Na toto sú trnavskí diváci zvyknutí a toto mi zostalo v mojom DNA, lebo som videl koľko energie vám tí fanatici dokážu dodať.
Keď sa pozrieš na káder, kde je najsilnejšia stránka?
Najsilnejšia stránka je Škrtel a Savvidis. Sú to dvaja nosní hráči. Savvidis je výborný distribútor. Všetko ide cez neho. Ristovski strieda okamihy, tlačia sa tam aj mladí hráči. Som rád, že Michal dal v príprave šancu odchovancom. Dnes sa na Spartak oplatí chodiť. Tá kabína je podľa mňa tak silná, že dokáže ten Slovan potrápiť.
Kam to môže Spartak dotiahnuť?
Slovan v zápasoch môžu poraziť, ale ten je ekonomikou jasný kandidát na titul. Pokiaľ by sa to mužstvo doplnilo v lete, tak by to mohla byť zaujímavá Európa a zaujímavá cesta za titulom.
Si aj v kontakte s Michalom Gašparíkom?
Áno, občas si napíšeme. Máme normálny kamarátsky vzťah, sem tam mu pogratulujem. Odvádza v Trnave výbornú prácu.