Adam Jakubech prichádzal do Trnavy v osemnástich rokoch a mimo Prešova ho poznali asi len zarytí fanúšikovia mládežníckych reprezentačných výberov. Prichádzal ako neznáma náhrada za vtedy odchádzajúceho a mimoriadne obľúbeného Dobrivoja Rusova, aby ho následne nečakane rýchlym tempom dokázal v rôznych ohľadoch aj prekonať. Nie je preto náhodou, že po rozsiahlom rozhovore s naším kapitánom, pokračujeme práve rozhovorom s Adamom.
Adam, keď sa vrátime na začiatok, ako si sa vlastne dostal do Trnavy a kto sa o to zaslúžil? Bol tam vzájomný kontakt dlhšie alebo to prišlo z ničoho nič? Pretože do Trnavy si sa v podstate presunul z reprezentačného zrazu, kam si cestoval ešte ako hráč Prešova.
Je to síce dávno, ale celkom si na to spomínam. Miro Poliaček bol môj spoluhráč v Tatrane Prešov a on vtedy pracoval, či začínal s prácou pre Fairsport a Braňa Jašúreka, tak sme sa veľakrát bavili spolu v kabíne o rôznych možnostiach. Zo začiatku to bolo na kamarátskej báze a hlavne otec bol bývalý brankár, tak s ním som na dennodennej báze komunikoval na tieto témy ohľadom futbalu. Jedného dňa sme sa stretli všetci štyria v reštaurácii a začali sme sa baviť, že by tam bola možnosť ísť do Trnavy a myslím, že tam sa to zrodilo. Ako mladý chalan, pokiaľ si spomínam, som začal chytať v druhej lige, kde som odchytal 14-15 zápasov za Prešov a samozrejme som bol rád, že prišiel záujem z Trnavy. V tom období som veľmi dával na rady otca a keďže on tiež v Trnave chytával, tak to považoval za dobrý krok pre mňa a bol dôležitý pri tom mojom rozhodovaní.
V tom období sa o Trnave hovorilo, že nedáva šance mladým hráčom a napriek tomu, že si prichádzal vtedy ako náhrada za Dobrivoja Rusova, neobával si sa toho, že v Trnave tá šanca nemusí prísť?
Popravde vtedy som nevnímal túto situáciu takýmto spôsobom, respektíve si na také niečo nespomínam. Lepšie povedané nevidel som priamo do futbalu v prvej lige. Ako to funguje som zistil až keď som prišiel do Trnavy. Pamätám si, že keď som prišiel v tom čase, tak to bolo pre mňa všetko úplne nové a veľké. Hneď som, myslím, išiel na sústredenie do Lipótu a dojem na mňa vtedy spravil už len ten spôsob tréningov, to ako klub fungoval čo sa týka zázemia, oblečenia, budoval sa štadión. Len to, že napríklad sme mali vlastný autobus s klubovým dizajnom na mňa v tom období urobilo dojem. Bol som predsa len mladý chalan.
Prišiel si do Trnavy v sezóne 2014/2015, za pôsobenia trénera Jarábka, ktorý v tom období preferoval iných brankárov, najmä Ivana Kelavu, ako si vnímal svoju pozíciu vtedy a ako ti bola klubom prezentovaná?
18 rokov som mal 2. januára a myslím, že 15. januára som podpisoval svoju prvú zmluvu v Trnave. Vtedy som ešte vytvoril trojicu s Bojanom Kneževičom a Maťom Strapákom. Ivan Kelava prišiel neskôr. Čo sa týka týchto očakávaní, bral som to tak, že som mladý chalan a idem do prvej ligy ukázať, čo vo mne je a pokúsiť sa presadiť. Potom neskôr, ako som už pôsobil v klube, tak som zistil, že ešte nemám úplne na to, aby som bol jednotka, resp. tie moje očakávanie ešte neboli také vysoké. Zistil som, že v porovnaní s ostatnými brankármi som bol napríklad aj čo sa týka silovej prípravy krok pozadu. Ale aj to zžitie sa s fungovaním mužstva mi ukázalo že sa mám ešte učiť. Nebral som to nejak, že nutne zaostávam alebo na to nemám. V podstate bol som v tíme a bol som rád, kde som. Videl som hlavne priestor, kde sa zlepšiť a vyrovnať sa im.
No dá sa povedať, že v tom období tvoja kariéra naberala rýchly spád. Ďalšiu sezónu prevzal mužstvo pán tréner Hucko a ty si vytvoril dvojicu s Ľubošom Kamenárom až si sa postupne presadil na pozíciu brankárskej jednotky. Pamätáš si z tej sezóny na nejaký zlomový alebo najťažší moment? Ťažké chvíle v tom období mohli zdanlivo prísť po nevydarenom výsledku na Myjave...
Pravdupovediac mám z Trnavy vryté väčšinou tie pekné momenty, čo sme zažili. Ale dobre, že som si teraz spomenul na ten zápas v Myjave… No najviac negatívny, čo si pamätám, bol asi ten prvý polrok v Trnave. Síce som vedel, že ešte nemám na to pravidelne chytať, ale možno práve to obdobie, keď som chodil chytať za juniorku bolo ťažké. V tom období som cítil, že rastiem každým tréningom a ťažké pre mňa vtedy bolo, keď sa rozhodovalo o zápasovej nominácii. S odstupom času ako sa nato pozerám bolo dobré, že som chytával zápasy v juniorke. Bolo však nepríjemné, keď brankár po prestupe nie je s tímom, nie je na zápasoch a nezažíva atmosféru.
U teba to bolo naozaj zo sezóny na sezónu rýchly spád. V sezóne 2016/2017 už bol naplno trénerom Miroslav Karhan a ty sa stal Andelom roka a tiež brankárom roka vo Fortuna Lige. No napriek tomu v tej sezóne neprišla ani raz nominácia do úspešnej reprezentácie do 21 rokov, ktorú viedol Pavel Hapal. Premýšľal si nad tým vtedy častejšie?
S odstupom času to vnímam tak, že to bola trénerova filozofia strážiť si svoju brankársku trojicu a nenarušiť si ju. V tom čase som však na to pozeral, že určite som v tej reprezentácii chcel byť a myslím, že aj kvalitu som na to mal. Viem, že to sú veci, ktoré ja nejakým spôsobom neovplyvním. Už dnes nad tým nepremýšľam, či som tam mohol byť a čo mohlo byť. Plne som sa sústredil na Trnavu. Bol som si vedomý, že mám v Trnave za sebou dobré zápasy a bol som za to vďačný. Vedel som, že som stále veľmi mladý a šance prídu.
Vtedy sa o tom dosť popísalo, pretože po tvojej nominácii volala aj verejnosť a ty si sa nakoniec, dá sa povedať na poslednú chvíľu, dostal už vtedy prekvapivo na záverečný turnaj. Vnímal si vtedy na seba alebo trénerský tím tlaky, že by tá nominácia mala predsa len prísť?
Ja som nemal s trénerom žiadny problém, bola to jeho voľba. Potom prišiel, myslím, verejný status na facebooku od Mareka Ondrejku, ktorý rozprúdil trochu viac túto diskusiu a myslím, že v tom čase sa do toho zapojilo aj viacero ľudí okolo reprezentácie. Ja som to vtedy nijak aktívne neriešil a sústredil som sa len na seba. Vnímal som, že ľudia o tom rozprávajú, ale na moju osobu to nemalo žiadny zásadný vplyv a nikto ma s tým priamo nekonfrontoval. Možno by mi to v tom období pomohlo, ale prvoradé boli moje výkony a tie ma mohli posunúť ďalej.
V Trnave si za 4 nekompletné sezóny zažil štyroch rozličných hlavných trénerov plus rôznych trénerov brankárov. Kto z nich u teba zanechal najvýraznejšiu stopu?
Celkovo s Pavlom Kameschom som mal dobrý vzťah. Videl som, že ten náš vzťah sa vyvíjal od momentu ako som prišiel, nechytával som, až do momentu, keď som sa stal jednotkou. Už aj pod trénerom Prajom to fungovalo pre mňa dobre, pretože ako som prišiel tie tréningy boli ťažké, ale vedel som, že sa na to musím adaptovať a dalo mi to veľa. A čo sa týka konkrétnych trénerov, tak vždy my máme bližší vzťah s trénermi brankárov a veľa s nimi komunikujeme. Ja som bol v kabíne jedným z tých mladších a najlepšie asi spomínam práve na Pavla Kamescha. Ale takisto to bolo aj s trénerom Karhanom príjemné obdobie po športovej stránke. On bol skvelý hráč a často za nami chodil do kabíny a rozprával sa s nami, to pre mňa ako mladého hráča veľa znamenalo.
Po tom období tréner Karhan odišiel z klubu za veľmi napätých vzťahov. Vnímali ste v kabíne tie problémy?
Ja som bol v tom čase mladý brankár v kabíne, vnímal som to, ale nemal som na to taký dosah ako jadro kabíny. Samozrejme mal som dobrý vzťah so staršími hráčmi, s ktorými som sa často zdržoval. Bol som však mladý a pre mňa bolo hlavné, že chytávam a nechcel som sa zapájať do týchto vecí, aby mi to neuškodilo. Samozrejme, boli tam problémy, ktoré sa neskôr verejne skloňovali. Meškali výplaty, boli tam problémy s prémiami za Európsku Ligu. Myslím, že to je verejne známe, ale kto to a ako vtedy riešil… Dnes už je ťažké sa k tomu vracať a ani o tom viac neviem.
Po príchode Nestora El Maestra si ty ešte stihol naskočiť do ligy, čím ti právom patrí ocenenie pre majstra sezóny. Následne prišiel už vtedy dlhšie skloňovaný prestup do Lille. Boli v tom období aj iné ponuky a vnímal si, že prestup do Francúzska môže byť veľmi komplikovaný krok napr. z pohľadu náročného cudzieho jazyku? Francúzi sú predsa len známi tým, že s angličtinou nie sú úplne stotžnení.
V tom čase sme sa nebavili o iných ponukách. Viem, že ešte pred tým sme sa bavili o nejakých možnostiach z Poľska, ale nebolo to nič konkrétne. Len také sledovania záujmu. Potom mi jedného dňa zavolal Braňo Jašúrek, že je tu záujem Lille a už pomerne intenzívny, no a čo si o tom myslím. V priebehu dvoch týždňov sa to dotiahlo a ešte sa riešilo či naskočím do ligy alebo odcestujem skôr.
Dá sa pre slovenského brankára z našej ligy vôbec uvažovať nad tým, že by takú ponuku odmietol?
S odstupom času sa na to pozerám reálne a vôbec nie negatívne. Mal som 20 rokov, dostal som ponuku do jednej z TOP 5 líg a bol mi predostretý ich projekt. Trénerom bol Marcelo Bielsa a nakupovali mladých hráčov s tým, že im dajú šancu a môže to byť zaujímavá zastávka pre rozvoj našich kariér. Neviem či by to niekto odmietol. Je to vec pre ktorú som vždy trénoval a je ťažké povedať nie, keď to vnímaš tak, že taká ponuka už nemusí prísť, pretože by sa mohlo potom hocičo stať.
Vnímal si bližšie konkurenciu keď si tam prichádzal? Končil Vincent Enyema a svoju pozíciu tam mal Mike Maignan, s tým že prišiel aj Hervé Koffi z Burkiny Faso, ktorá bola francúzskou kolóniou a napr. nemal jazykový hendikep ako ty.
Vnímal som to, že Mike Maignan odchytal posledných 7 zápasov a mal už nejaké skúsenosti. Vnímal som aj to, že prišiel Koffi, ktorý bol v podobnej pozícii ako ja. Boli sme tam traja brankári s tým, že sa pobijeme o ten priestor. Tak samozrejme bol tam Mike, ktorý už mal dôveru z minulej sezóny, čiže mal by začať a my sme sa mali pobiť o dvojku. Takto som to vtedy videl a ostatné sa malo ukázať.
Ty si začal v tej dobe v rezerve a Koffi sedel na lavičke v prvom tíme. Pomohlo ti pôsobenie v juniorke a francúzskej štvrtej lige aby si precítil to prostredie a jazyk?
Pre mňa to bol zase skok do iného prostredia, keďže v Trnave som si už vytvoril pomerne silný status. Išiel som do nového klubu a zdalo sa mi, že 99 percent ľudí očakáva, že ak idem zo Slovenska ako najlepší brankár ligy, tak už idem do francúzskej ligy s tým, že musím chytávať. Lenže hneď ako som tam prišiel som narazil. Možno nie na problém, ale rozdiel. Možno ten rozdiel už nebol taký obrovský, ako keď som prišiel z Prešova do Trnavy, ale zase to bolo niečo iné. Znova som potreboval ten polrok aby som sa dostal na úroveň toho, aby som bol konkurencieschopný. To trvalo nejaký čas. Myslím, že celkovo to ťažko posúdiť vo všeobecnej rovine, ale cítil som, že ten rozdiel tam bol a tí hráči okolo mňa sú lepší.
Pred prestupom si nehľadal rady o špecifikách takého prostredia? Napríklad u Ľuboša Kamenára, ktorý vo Francúzsku pôsobil.
Pamätám si, že otec vtedy zisťoval nejaké informácie a myslím, že to bolo u pána Vencela. Ja som hlavne išiel do novej veľkej akadémie a videl som priestor na zlepšenie. Už po polroku som cítil, že som o stupeň lepší brankárom ako keď som prichádzal. Už len tréningovým procesom a tým, ako ten klub celý fungoval. Proste som cítil, že rastiem. Len ma brzdilo, že som to nemal kde ukázať.
Bol konkrétny aspekt hry, v ktorom si výrazne cítil, že zaostávaš? Pred odchodom si bol vnímaný ako skvelý brankár na čiare, tak čo ti ukázali prvé dni v Lille?
V každom jednom smere som sa potreboval zlepšiť. Hra nohou či rýchlosť. Ukazovali mi nové technické veci, ktoré bolo ťažké naučiť sa, pretože mi menili pohlaď na veci, ktoré mi boli ukazované od malička. Myslím ale, že aj to som celkom zvládol. V tom čase som aj schudol nejakých 6-7 kg. Nevravím, že to bol pre mňa šok, ale posunulo ma to na iný level toho, ako som sa na futbal pozeral.
Po období, kedy si sa prepracoval na pozíciu dvojky v Lille, prišlo rozhodnutie, že budeš hosťovať v belgickom Kortrijku. Ako sa rodilo toto hosťovanie?
Po tej prvej sezóne, nevravím, že som bol sklamaný, no mal som v hlave, že išiel som zo Slovenska v dobrej pozícii a chcel som viac. Povedal som si, že sa zatnem a kvázi som si vybojoval ten post dvojky, za čo som bol veľmi rád a môžem povedať, že som bol určite lepším brankárom, ako keď som bol v Trnave. Pozeral som sa na to, že som dvojka a hráme o Ligu Majstrov. Dnes sa tiež na to pozerám tak, že mi možno chýbal kúsok šťastia, napr. to čo sa stalo v Trnave, keď prišla nejaká červena karta alebo zranenie a mohol som byť na čas jednotkou. Ak by niečo podobné prišlo mohol som dnes chytať aj v Lille. Je nutné dodať, že v podstate Maignanovi vyšla sezóna takým spôsobom, že bol nominovaný do francúzskej reprezentácie a bol vyhlásený najlepším brankárom sezóny. Odchytal všetky zápasy. Nechcem vravieť, že z môjho pohľadu to je nešťastie, ale my brankári máme to svoje jedno miesto a tam sa veľmi nerotuje. No stále som sa na to nepozeral tak, že by som na tom bol zle a ani som neľutoval svoje kroky, pretože som sa cítil dobre, s tým že som síce nechytal tie zápasy, ale stále som vedel, že svojím spôsobom rastiem ako brankár.
Takže po týchto dvoch rokoch som si povedal, že by som už napriek všetkému chcel začať chytať a rozhodli sme sa pre Kortrijk. Bolo to blízko, je to nejakých 30 minút autom z Lille, takže nebola to ani veľká zmena prostredia. Tu to zase bolo podobné, že tu bol brankár na pozícii jednotky, bolo 7.-8. kolo a musel som čakať na svoj šancu. Opäť som si hovoril, že som v pozícii, kedy musím na niečo čakať a našťastie pre mňa tá šanca prišla a mohol som chytať a ukázať to, čo som sa naučil od pôsobenia v Trnave.
Keby si mal porovnať prostredie v Lille a v Kortrijku…
Kortrijk je menší ako Lille. Podmienky v Lille sa môžu vyrovnať svetovým klubom vo všetkých smeroch. Kortrijk nie je na takej úrovni, ale nepozeral som sa na to. Priorita pre mňa bolo, aby som dostal šancu. Ani som sa nebál zápasov v novom prostredí, len som sa chcel ukázať sa naplno. Pretože som bol stále mladý brankár a hlavné pre mňa bolo ukázať, že viem chytať.
Ako veľmi výrazný je rozdiel zase povedzme medzi belgickými a slovenskými klubmi, čo sa týka tej organizačnej úrovne. Určite tam ten rozdiel je, no je naozaj tak výrazný?
Rozdiel je veľký. Myslel som si, že bude väčší, ale rozdelil by som v tomto ohľade belgickú ligu na tímy v TOP6 a potom sú kluby ako Kortrijik, Eupen, kam prišlo teraz veľa peňazí. Máme tu veľmi kvalitné tréningové podmienky a dobre zariadené štadióny. My síce máme desaťtisícový štadión, ale na bežnom zápase v lige je 10-15 tisíc ľudí. To robí ten podstatný rozdiel a tú atmosféru toho prostredia. Samozrejme aj hráči si myslím, že majú svoju podstatnú kvalitu, čiže myslím, že je to dobrá liga na to, aby som mohol ďalej rásť.
Lille si v minulej sezóne vytvorilo v Belgicku svoju novú kampaň, keď majitelia kúpili klub Royal Mouscron. Nebola v hre možnosť, že sa presunieš do tohoto klubu?
Bolo to v podstate až tento rok. Majitelia kúpili Mouscron a presunuli tam myslím nejakých 9-10 hráčov z juniorky Lille. No a v podstate ako nastala tá situácia s pandémiou a vedel som že Mike Maignan zostane v Lille, tak som vedel že pre mňa nebude priestor v Lille. Vedel som aj, že som mal dobrú polsezónu v Kortrijku a opäť som sa do toho dostal. Nechcel som teda už ísť robiť dvojku do Lille, takže pre mňa sa stal prioritou na teraz návrat do Kortrijku. Druhému brankárovi, ktorý tu bol v minulej sezóne so mnou, skončila zmluva a vedel som, že budú potrebovať brankára. Ja som to prostredie poznal, boli sme tu spokojní s priateľkou, čiže pre mňa osobne nebol dôvod premýšľať nad niečím iným. Tlačili sme preto, aby som zostal v Kortrijku.
Z Lille po sezóne prišli s tým, že by so mnou chceli podpísať predlženie zmluvy. Síce som tam ešte nemal možnosť chytať, ale tým že so mnou podpísali novú zmluvu, dali mi istotu a ukázali mi, že im na mne záleží, čo bolo pre mňa dôležité. Vtedy prišlo aj na tému Mouscronu, ale my sme, ako hovorím, tlačili na ten Kortrijk, lebo už som nechcel začínať zase v novom klube. Dôležité bolo nájsť stabilitu.
No medzitým zasiahol COVID. Ako sa v Belgicku verejnosť stavala k predčasnému ukončeniu sezóny jedno kolo do konca základnej časti?
Bolo to rozhodnutie belgickej asociácie klubov a boli to rozhodnutia povedzme divné. Aj domáci hráči u nás o tom hovoria v zmysle, že to je možné len v Belgicku. V podstate si to na začiatku odhlasovali kluby a všetky kluby boli za to, aby sa liga nedohrala. Následne prebehlo aj médiami na Slovensku, že liga sa ruší, ale nebolo to ešte isté, pretože do hry ešte vstupovali televízie a televízne práva a tiež situácia v druhej lige nebola jasná. Následne svoju ligu ako prví ukončili Francúzi a myslím, že aj to zavážilo a prispelo to k tomu, aby ukončili súťaž aj v Belgicku, napriek tomu že zostávalo jedno kolo do konca základnej časti. A v podstate ešte týždeň pred začiatkom nového ročníka sa nevedelo, ako to bude. Kto vypadne či kto do prvej ligy postúpi. Nakoniec týždeň pred ligou sa rozhodlo, že všetci zostali a z druhej ligy dva tímy postúpili, takže máme o 2 mužstva viac ako predtým. Hlavne a chvalabohu, že sa to všetko nejako ujasnilo a hráme už ligu, lebo od marca sme nemali zápas a bolo toho veľa…
Aká situácia je v Belgicku aktuálne ohľadom pandémie?
Pravdupovediac to nesledujem, respektíve snažím sa to nevnímať, lebo je toho pomerne veľa. Neviem aký si mám na to utvoriť názor, lebo z každej strany sú o tom nejaké informácie a neviem čo je správne. Každopádne nás testujú každý týždeň a ja sa snažím byť doma, aby som sa nenakazil, lebo je tam potom hrozba sedemdňovej karantény a prišiel by som zbytočne o dva zápasy z dôvodu nejakej mojej nezodpovednosti. Vonku je potrebné nosiť rúška. Hráme bez divákov, čo je najviac cítiť.
Bol si aj na Slovensku medzitým?
Bol som počas prestávky, pretože tu sa liga skončila v marci jedno kolo pred dohratím základnej časti a mali sme päťtýždňovú prestávku, s tým, že mne sa natiahla na 8. Vtedy to bolo pomerne fajn z pohľadu, že aj u nás sa prestávali nosiť rúška. Potom sme sa vrátili do Belgicka a už to tu bolo znova prísnejšie a myslím si, že aktuálne je to tu aj prísnejšie ako u nás.
Ak prehodím rozhovor na iný smer. V súčasnosti udržiavaš kontakt s ľuďmi z reprezentácie alebo spoluhráčmi z nej?
V Belgicku som sa párkrát rozprával s Patrikom Hrošovským. Inak som v kontakte s hráčmi z nášho ročníka ako Samo Mráz, s Dávidom Hanckom si niekedy napíšeme a rozhodne reprezentáciu sledujem. Osobne si myslím, že by som mohol byť potenciálnym brankárom pre nomináciu do reprezentácie, ale viem, že sa teraz ostatným brankárom tiež darí, tak mi zostáva na sebe hlavne makať a tá šanca možno príde.
Pôsobíš veľmi skúsene a vyzreto. Je medzi Adamom z Tatrana Prešov a belgickým Adamom hlavný rozdiel v psychickej vyzretosti?
Myslím si že je a v prvom rade, ak by sa ma niekto na to spýtal, tak by som mu povedal, že je to všetko obrovská škola života. Fajn, futbal je jedna vec, ale myslím si, že ten život nie je len o futbale. Okolo toho je množstvo ďalších vecí a v tomto smere ma tá zahraničná skúsenosť posunula niekde inde, ako keď som bol v Trnave či v Prešove. Nehovoriac to, že si sám zariaďujem život. Hlavne si musím poklopať, kým som zdravý, tak som spokojný. Mám 23 rokov a z hľadiska kariéry to je fajn, keď si zoberiem akú kariéru mal Martin Dúbravka a kam to nakoniec dotiahol…
Ja osobne vždy zdôrazňujem, ak príde na diskusiu tvoje meno, že nie veľa brankárov zo Slovenska, ak vôbec jeden, ktorí by sa dokázali v tvojom veku presadiť do pozícíe jednotky v nejakej kvalitnejšej súťaži…
Toto si aj ja vravím. Nechcem napríklad znevažovať Poľsko, ale je tam určite jednoduchšia cesta sa adaptovať kultúrou, ligou ako keď ide človek niekde ďalej na západ. Uvedomujem si, že toto celé je pre mňa veľká skúsenosť. Teraz sme taký silný ročník a sledujem cesty aj ostatných brankárov či Mareka Rodáka, Domina Greifa a napr. aj Martin Vantrubu. Veľmi dúfam, že začne chytávať v Nordsjaellande a veľmi mu to prajem, pretože vždy je takýto prestup výzva pre brankára. Nechcem povedať, že hráči to majú jednoduchšie, ale ak máš kvalitu a ak v klube chcú, ten priestor na ihrisku ti nájdu ľahšie, pričom u nás to tak samozrejme nie je.
Ak by som chcel uzavrieť v pozitívnom duchu rozhovor, tak ktorý z momentov v Trnave je pre teba najpozitívnejší alebo najpamätnejší?
Moment mám asi zápas proti Austrii vonku. Pamätám si to ako teraz, keď sme vybehli brankári na rozcvičku pred zápasom. V tom momente, a to teraz nechcem aby to vyznelo prehnane, ale ako začali hučať ľudia, tých 3000 našich fanúšikov tam pod strechou myslím, tak v tom momente som mal zimomriavky na rukách. Asi dovtedy som nič také nezažil a utkvelo mi to v pamäti, že ma to strašne nakoplo, motivovalo a následne ten zápas aj dobre dopadol. Škoda domácej odvety. Boli to pekné momenty a momenty, na ktoré rád spomínam. Ale rád spomínam aj na zápasy proti Žiline, či chytená penalta na Slovane. Bolo toho veľa a rád na to spomínam. V Trnave som si našiel aj priateľku. Bolo to pekné obdobie a som rád, že som bol súčasťou.
Čiže raz niekedy ku koncu kariéry, v 37 rokoch je návrat do Trnavy reálny?
Ja by som sa rád vrátil možno aj skôr, i keď momentálne si myslím, že má a bude mať Dobo veľmi silnú pozíciu, čo mu samozrejme prajem. Zaslúži si to, lebo on je proste „Trnavák“. No keby som si mohol v budúcnosti vybrať, kam sa vrátiť, tak by to bola Trnava.
Budem sa teda v budúcnosti, tešiť na ďalší rozhovor u nás v Trnave a veľmi pekne ďakujem za tvoj čas.
Bez problémov. Ja som v podstate celú dovolenku strávil v Trnave a som tam často.
Rozhovor bol Adamom Jakubechom autorizovaný.